0 Testovanie biologickej dostupnosti magnézia v komerčných prípravkoch - SÚČASNÁ KLINICKÁ PRAX

Testovanie biologickej dostupnosti magnézia v komerčných prípravkoch

PharmDr. Veronika Šimunková, PhD., doc. PharmDr. Daniela Mináriková, PhD., MSc., MUDr. Michal Cibulka, PhD., PharmDr. Miroslava Špaglová PhD.

Súč Klin Pr 2021; 1: 11–17

Súhrn

Cielená suplementácia horčíka, či už z dôvodu jeho nedostatočného nutričného príjmu, alebo aj z dôvodov terapeutických indikácií, je v praxi bežná. Pre účinné vstrebávanie iónov horčíka (Mg2+) pri jeho suplementácii je nevyhnutnou podmienkou dobrá rozpustnosť chemickej zlúčeniny. Je známe, že organické zlúčeniny horčíka majú lepšiu rozpustnosť než jeho anorganické zlúčeniny. Výber preparátu na dosiahnutie požadovaného efektu suplementácie horčíka je však často založený na empírii, pričom chýbajú dôkazy o farmakokinetike jednotlivých prípravkov s obsahom horčíka, ktoré by jednoznačne preukazovali biologickú dostupnosť magnézia vzhľadom na rôznu chemickú zlúčeninu horčíka v jednotlivých komerčných prípravkoch. Veľmi prínosnú štúdiu v tomto smere publikovala v roku 2019 skupina z Belgicka, v ktorej autori hodnotili 15 rôznych komerčne dostupných prípravkov s obsahom horčíka (v statuse liekov a výživových doplnkov) dvoma prístupmi in vitro a následne testami in vivo na dobrovoľníkoch. Štúdia potvrdila lepšiu, ale rozdielnu bio­logickú dostupnosť jednotlivých organických zlúčenín magnézia a zároveň overila validnosť metodológie založenej na testoch in vitro, ktoré umožňujú predikovať bio­logickú dostupnosť Mg2+ in vivo. Dihydrát magnézium orotát v štúdii preukázal najvyššiu absorpciu v simulovanom prostredí tenkého čreva in vitro a výborné disolučné parametre in vitro. V praxi je vhodné používať také prípravky horčíka, pri ktorých sa preukázala výborná bio­logická dostupnosť presvedčivými dôkazmi.

Kľúčové slová

horčík – bio­logická dostupnosť – absorpcia

Summary

Testing the bioavailability of magnesium in commercial preparations. Targeted magnesium supplementation, either because of its insufficient nutritional intake or therapeutic indications, is common in practice. Good solubility of the chemical compound is a prerequisite for efficient absorption of magnesium ions (Mg2+) during its supplementation. It is known that organic magnesium compounds have better solubility than its inorganic compounds. However, choosing the appropriate magnesium formulation in order to achieve a desired effect of magnesium supplementation is often empirical and there is a lack of evidence of the pharmacokinetics of individual magnesium-containing formulations that would clearly demonstrate the bioavailability of different commercial formulations with respect to different magnesium compounds. A very beneficial study in this regard was published in 2019 by a team from Belgium, in which the authors evaluated 15 different commercially available magnesium-containing formulations (available as medicines and dietary supplements) by two in vitro approaches and subsequent in vivo tests on volunteers. The study confirmed better, but different, bioavailability of individual organic magnesium compounds, and at the same time, the study verified the validity of the methodology based on in vitro tests. These findings allow to predict in vivo bioavailability of Mg2+. Dihydrate magnesium orotate demonstrated the highest absorption in an in vitro simulated small intestinal environment and excellent in vitro dissolution parameters in the study. Magnesium formulations with excellent bioavailability confirmed by convincing evidence should be recommended in practice.

Key words

magnesium – bio­availability – absorption

ÚVOD

Nosičové systémy sú samy osebe jednoduché alebo zložené chemické zlúčeniny, polyméry, nano- a mikročastice, ktorých úlohou je naviazať molekuly liečiva, dopraviť ich do organizmu a zabezpečiť, aby sa liečivo z nich nešpecificky alebo špecificky uvoľnilo. Pomáhajú liečivám nielen zachovať a zlepšovať ich stabilitu, ale dokážu ich aj veľmi presne uvoľňovať v požadovanom množstve a intervaloch, alebo pri konštantnej rýchlosti. Moderné liekové formy už obsahujú nosičové systémy, ktoré na základe rôznych fyzikálno-chemicko-bio­logických vlastností dokážu liečivo efektívne dopraviť do cieľového tkaniva bez toho, aby sa neželane vstrebalo na inom mieste. V neposlednom rade je častou výhodou nosičových systémov aj zníženie nežiaducich účinkov alebo ochrana pred enzymatickým rozkladom. Moderná medicína využíva rôzne koloidné nosiče liečiv, ako sú napr. micely, ale aj lipozómy, nanočastice alebo emulzie či mikroemulzie. Takto navrhnuté nosičové systémy zabezpečujú, že fyzikálno-chemické vlastnosti liečiva sa môžu v želateľnom smere modifikovať tak, aby sa napr. zvýšil prechod bio­logickými membránami, a tým sa aj zvýšila bio­logická dostupnosť liečiv. Neraz býva problémom splnenie podmienky, že dané nosičové systémy musia byť bio­logicky odbúrateľné, nesmú spôsobovať nežiaduce imunitné reakcie a musia byť stabilné v krvi, čo je aj dnes veľká výzva pre farmaceutických technológov a farmakológov [1]. Ak sa pri výbere pomocných látok pri príprave nosiča použijú také, ktoré sú telu prirodzené, zaťaženie organizmu pri ich metabolizácii je menšie, rovnako ako aj výskyt potenciálnych imunitných reakcií.

Vitamíny a minerály sú mikronutrienty nevyhnutné pre všetky metabolické procesy organizmu (vrátane ľudského) a používajú sa aj z liečebných dôvodov. Jedným z príkladov môže byť horčík. Ako už bolo publikované v mnohých článkoch, horčík je ako prvok pre fungovanie ľudského organizmu veľmi dôležitý, zapája sa do stoviek enzymatických reakcií, je potrebný pre správne fungovanie mozgu, srdca a kostrového svalstva, podieľa sa na regulácii dôležitých bio­chemických procesov [2,3]. Jeho deficit v ľudskom organizme môže mať rôzne následky – od ľahkých prejavov až po veľmi vážne zdravotné komplikácie a stavy. Primárne sa ukladá v kostiach, svaloch, mäkkých tkanivách a menej ako 1 % je prítomné v extracelulárnej tekutine [4]. Zhruba 30 % prijatého horčíka jedlom alebo pitnou vodou sa vstrebe v čreve, aj keď rozsah absorpcie závisí od stavu horčíka v tele (zvýšená v prípade deficitu Mg2+). Homeostáza horčíka sa ďalej reguluje exkréciou a reabsorpciou v obličkách, kde sa spätne vstrebáva asi 95 % filtrovaného horčíka. K hlavným metódam stanovenia hladiny horčíka patrí sérová analýza, ktorá však nepoukazuje na celkový obsah horčíka v organizme [5,6]. Ako sľubná metóda objektívneho stanovenia bilancie/deficitu/stavu homeostázy horčíka u človeka sa javí stanovenie odpadu horčíka v 24-hodinovom zbieranom moči. Keďže je všeobecne známe, že pri deficite horčíka dochádza k jeho zvýšenej retencii, a tým k zníženému vylučovaniu močom, bola vyvinutá aj ďalšia metóda na odhalenie deficitu horčíka v tele, a to pomocou intravenózneho záťažového testu, ktorý je však z technického hľadiska náročnejší na uskutočnenie [7].

Vo výskumoch sa potvrdilo, že príjem horčíka z potravy je v priemere nižší než jeho odporúčaná denná dávka [8] a takmer 50 % populácie má subklinický deficit horčíka [9]. Potreba suplementovať horčík vzniká pri rôznych fyziologických aj patologických stavoch organizmu v akútnej alebo chronickej fáze. V praxi je preto pomerne rozšírené používanie veľkého počtu rôznych prípravkov s obsahom horčíka. Môže ísť o lieky alebo výživové doplnky variabilného zloženia s rôznou, často aj suboptimálnou účinnosťou. Horčík je v nich prítomný ako dvojmocný katión (Mg2+) v chemických zlúčeninách anorganického alebo organického charakteru. Horečnaté soli anorganických kyselín alebo oxidy (napr. oxid horečnatý, chlorid horečnatý, uhličitan horečnatý) sa vyznačujú nízkou rozpustnosťou v gastrointestinálnom systéme a v dôsledku toho aj nízkou bio­logickou dostupnosťou horčíka, a to napriek zvyčajne vyššiemu obsahu elementárneho Mg2+ v jednotlivej dávke. Naopak, soli horčíka s organickými kyselinami (napr. askorbát, citran, orotát, aspartát, glycinát horečnatý) sú dobre rozpustné a v štúdiách sa preukazuje ich lepšia bio­logická dostupnosť v porovnaní s anorganickými zlúčeninami [10,11]. Dobrá rozpustnosť v mieste vstrebávania je kľúčová pre dobrú bio­logickú dostupnosť horčíka, lebo umožňuje uvoľnenie jeho dvojmocných katiónov, ktoré sa môžu vstrebať v čreve pasívnym aj aktívnym mechanizmom. Čím je rozpustnosť soli horčíka nižšia, tým menej Mg2+ sa môže vstrebať, a to aj napriek veľkému množstvu elementárneho Mg2+ v jednotlivej dávke. Toto nielenže limituje žiadaný efekt suplementácie alebo liečby, ale nevstrebaný podiel horčíka sa z organizmu vylučuje, viaže na seba vodu, a má tak nežiaduce laxatívne účinky [12].

Ako zaujímavý nosič Mg2+ sa používa kyselina orotová. Je to telu prirodzená látka, ktorej prítomnosť bola potvrdená aj v ľudskom kolostre a mlieku. V minulosti sa mylne považovala za vitamín B13; v ľudskom tele je vhodným nosičom aj pre iné kovové prvky a minerálne látky. Podľa systému International Union of Pure and Applied Chemistry (IUPAC – Medzinárodná únia čistej a aplikovanej chémie) má názov kyselina 2,4-dioxo-1H-pyrimidine-6-karboxylová, alebo 6-karboxyurcil. Je to biela kryštalická látka s relatívne nízkou molekulovou hmotnosťou (156,1 g/mol), vďaka ktorej môže lepšie prenikať bio­logickými bariérami. Pokiaľ sa samotná kyselina podáva ako dihydrát, stúpa jej hydrofilita a rozpustnosť v organizme [13]. Preto je využitie kyseliny orotovej ako nosiča výhodné nielen pre horčík, ale napr. aj pre zinok a iné kovové prvky.

Pri výbere prípravkov na suplementáciu magnézia či už z dôvodu jeho nedostatočného nutričného príjmu, ale najmä v prípade jeho cielenej terapeutickej suplementácie, sa odporúča uprednostniť tie, kde je horčík viazaný na organickú kyselinu. Existuje málo presvedčivých literárnych údajov, ktoré by preukazovali reálnu bio­logickú dostupnosť komerčne používaných prípravkov s obsahom horčíka vzhľadom na typ chemickej zlúčeniny, ktorá slúži ako nosič Mg2+. Veľmi prínosný výskum v tejto oblasti realizovala Dr. Laura Blancquaert so svojím tímom v Belgicku; publikovali ho v roku 2019 v prestížnom časopise Nutrients [14]. Výskum je cenný nielen z hľadiska samotných výsledkov, ktoré ukazujú rozdiely v bio­logickej dostupnosti Mg2+ vzhľadom na rôzny nosič/chemickú zlúčeninu, ale aj pre zvolenú metodiku. Cieľom štúdie bolo poskytnúť validnú metodológiu založenú na testoch in vitro, ktoré by umožnili predikovať bio­logickú dostupnosť in vivo ako zásadného parametra pre účinnú suplementáciu horčíka, a to hodnotením bežne dostupných prípravkov. Použitú metodiku v tomto článku opisujeme len stručne, v prípade záujmu a najmä pre potreby klinického a vedeckého výskumu ju čitateľ nájde v originálnej publikácii uvedenej v zozname literatúry.

METODIKA A METÓDY SKÚMANIA V ŠTÚDII

Na predikovanie a hodnotenie bio­logickej dostupnosti horčíka v celkovom počte 15 komerčne dostupných perorálnych magnéziových prípravkov (v statuse liekov a výživových doplnkov) autori v Belgicku použili analýzu in vitro a testovanie in vivo na dobrovoľníkoch (tab. 1) [14].

Pri testoch in vitro sa používal simulátor ľudského intestinálneho mikrobiálneho ekosystému SHIME® a disolučné testy. Metodika skúmania bola nastavená veľmi dobre, lebo klasické disolučné metódy, ktoré uvádza aj Európsky liekopis ako metódy hodnotenia pevných liekových foriem, nezahŕňajú použitie umelých ekosystémov napodobňujúcich gastrointestinálny mikrobióm, vrátane simulácie podmienok v žalúdku a čreve nalačno a po jedle. SHIME® systém sa skladá z piatich reakčných častí, ktoré simulujú rôzne časti gastrointestinálneho traktu človeka [15]. V danej štúdii systém najskôr simuloval žalúdok a potom tenké črevo, pričom experimentálne podmienky testu sa upravili tak, aby simulovali fyziologické pochody [16]. V prípade simulácie žalúdka sa hodnotenie robilo za podmienok nalačno s udržaním stabilného kyslého prostredia (pH = 2) a za podmienok po jedle, pričom daný stav bol v systéme SHIME® nasimulovaný zmesou definovaného výživného média. V prípade simulácie prostredia tenkého čreva sa do reakčnej žalúdkovej zmesi pridala štandardizovaná pankreatická a žlčová tekutina [14]. Simulácia absorpčných procesov sa robila statickou dialyzačnou metódou s použitím celulózovej membrány. Ako výstupná hodnota sa sledovalo proporcionálne množstvo Mg2+ uvoľnené po podaní prípravku za stanovený čas z elementárneho množstva Mg2+ v jednotlivej dávke prípravku. V prípade simulovaného prostredia žalúdka a čreva toto množstvo Mg2+ vyjadrovalo biologickú disponibilitu („bioaccessibility“), teda mieru liberácie, resp. uvoľnenia Mg2+ z danej chemickej zlúčeniny. Všeobecne ju môžeme charakterizovať ako také množstvo, ktoré je prístupné pre ďalšie procesy, napr. vstrebávanie. V prípade dialyzačnej frakcie vzoriek zo simulovaného čreva množstvo Mg2+ vyjadrovalo bio­logickú dostupnosť („bio­availability“), teda množstvo, ktoré sa vstrebe do systému a môže dosahovať účinok.

Rýchlosť uvoľňovania Mg2+ sa testovala in vitro aj miešadlovou metódou v disolučnom médiu 0,1 mol/dm–3 HCl a vo fosfátovom pufri s pH 6,8 pri teplote 37 ± 0,5 °C; vyjadrila sa disolučnými parametrami ako čas potrebný na uvoľnenie 80 % horčíka a ako percentuálne množstvo horčíka uvoľneného za 120 min. rozpúšťania.

Testovanie bio­logickej dostupnosti in vivo prebiehalo na zdravých dobrovoľníkoch, rekreačne cvičiacich 1 – 3-krát týždenne a spĺňajúcich inklúzne kritérium pre vek (18 – 50 rokov) a exklúzne kritériá (nefajčiar, bez užívania výživových doplnkov za posledné tri mesiace pred testovaním). Aj keď doteraz žiadny dôkaz nenaznačuje, že sa vstrebávanie horčíka v čreve líši medzi pohlaviami, je známe, že estrogén ovplyvňuje distribúciu a vylučovanie horčíka [17], preto sa väčšina štúdií o bio­logickej dostupnosti horčíka vykonávala iba u mužov. Zaujímavosťou na tejto štúdii bolo, že zahrnula aj ženy. Účastníci museli splniť presné inštrukcie pri príjme jedla a vody už v deň pred testovaním, na testovaní boli nalačno, užili stanovenú dávku prípravku a dostali štandardizovanú potravu a vodu, aby sa zaistili čo najhomogénnejšie podmienky stanovenia koncentrácie horčíka v odobratých vzorkách krvi a moču v stanovených časových intervaloch meraním zmeny absorbancie pri 340 nm v dôsledku tvorby NADPH. Tá je priamo úmerná koncentrácii Mg2+, ktoré sú kofaktorom enzymatickej reakcie vedúcej k tvorbe NADPH.

Testovanie in vivo sa uskutočnilo v dvoch fázach. Fáza A predstavovala dvojito zaslepenú, placebom kontrolovanú randomizovanú intervenciu, v ktorej sa porovnal prípravok s najlepšími výsledkami v teste in vitro s placebom. Fáza B predstavovala randomizovanú skríženú štúdiu, v ktorej sa porovnávali prípravky s najlepšími a najhoršími výsledkami v teste in vitro navzájom.

Výsledky testovania in vivo sa štatisticky spracovali a vyjadrili ako priemerné hodnoty so štandardnou odchýlkou, pričom sa použila hladina štatistickej významnosti p ≤ 0,05. Pri porovnaní sa použila štatistická metóda ANOVA a Bonferroniho korekcia (p ≤ 0,005).

VÝSLEDKY A HLAVNÉ ZISTENIA ŠTÚDIE

Testovanie in vitro

Pri použití technológie SHIME® sa ukázalo, že hodnotené prípravky sa správajú odlišne v prostredí žalúdka a čreva, ako aj v podmienkach nalačno a po jedle.
V prostredí simulovaného žalúdka sa zistila rozdielna biologická disponibilita Mg2+, teda množstvo uvoľneného Mg2+:

Dobrá biologická disponibilita („bioaccessibility“), teda veľké množstvo uvoľneného Mg2+ v žalúdku však neznamená dobrú bio­logickú dostupnosť hodnotených prípravkov s obsahom horčíka. Pre bio­logickú dostupnosť je totiž dôležité, aby sa uvoľnené množstvo Mg2+ vstrebalo v čreve [18]. Ukázali to aj výsledky simulácie in vitro metódou SHIME® v čreve nalačno a po jedle, keď sa bio­logická dostupnosť horčíkových prípravkov vyjadrila ako percento absorbovaného Mg2+ z iniciálnej dávky. Výsledky sú v grafe 1 [14].

Je dôležité si všimnúť, že aj keď v niektorých komerčných prípravkoch išlo o rovnakú chemickú zlúčeninu, napr. citran horečnatý, absorpčné profily horčíka sa pri nich odlišovali. Tento fakt autori štúdie nijako nezdôvodnili. Domnievame sa však, že to môže byť spôsobené rôznou kvalitou vstupných surovín, rôznou kombináciou pomocných látok v daných prípravkoch, alebo rôznymi výrobnými postupmi, ktoré mohli v hodnotených prípravkoch ovplyvniť bio­logickú dostupnosť horčíka. Je preto dôležité uvedomiť si, že aj keď citrany ako organické soli horčíka patria k dobre rozpustným formám a mohli by sme ich považovať za dobrú voľbu pri výbere prípravku, bio­logická dostupnosť jednotlivých prípravkov môže byť rôzna, čo môže následne ovplyvniť požadovanú účinnosť suplementácie.

Disolučné vlastnosti chemických zlúčenín horčíka, ako rýchlosť a kompletnosť disolúcie, sú ďalšími farmakokinetickými charakteristikami, ktoré prispievajú k výslednej miere jeho bio­logickej dostupnosti. Výsledky z pozorovania disolúcie in vitro preukázali rozdielne disolučné parametre hodnotených prípravkov; tieto sa vyjadrili ako čas potrebný na uvoľnenie 80% horčíka a ako percentuálne množstvo horčíka uvoľneného za 120 min. v prostredí 0,1 mol/dm–3 HCl a vo fosfátovom pufri s pH 6,8, čo predstavuje podmienky v žalúdku a v tenkom čreve. Výborné disolučné parametre a prípravky, ktoré ich dosiahli, uvádza tab. 2:

Testovanie in vivo

Vo fáze A bol testovaný prípravok (A), obsahujúci oxid horečnatý + magnézium glycerofosfát, ktorý v testovaní in vitro dosiahol najvyššie množstvo uvoľneného Mg2+ v simulovanom žalúdku a porovnával sa s placebom. V experimente sa ukázalo, že hladina horčíka v sére oproti placebu významne vzrástla (o 8,4 %), rovnako sa tieto výsledky prejavili aj v hodnotách celkovej prírastkovej plochy pod krivkou (iAUC), ktorá sa vypočítala predaný časový rámec, počas ktorého sa sérum odoberalo. Pri sledovaní hladiny horčíka v moči autori štúdie nezistili žiadny rozdiel v jeho vylučovaní močom oproti placebu.

Vo fáze B sa prípravok (A), obsahujúci oxid horečnatý + magnézium glycerofosfát, porovnával s prípravkom (O) obsahujúcim oxid horečnatý, ktorý v testovaní in vitro dosiahol najhoršie výsledky. Zistili sa signifikantné rozdiely horčíka v sére v porovnaní s hladinou pred podaním oboch prípravkov (časový bod 0); rozdiely boli signifikantné aj vzájomne medzi hladinou obidvoch sledovaných prípravkov v prospech prípravku (A) oxid horečnatý + magnézium glycerofosfát, čo malo vplyv aj na hodnoty plochy pod krivkou (iAUC). Podanie jednej tablety prípravku (A) oxid horečnatý + magnézium glycerofosfát (196 mg elementárneho horčíka) viedlo k signifikantne vyššej hladine horčíka v sére v porovnaní s jednou tabletou prípravku (O) (oxid horečnatý), hoci tá mala viac než dvojnásobný obsah elementárneho horčíka (450 mg). V tejto fáze sa tiež nezistilo signifikantné zvýšenie hladiny horčíka v sére pri dvojnásobnej dávke 396 mg elementárneho horčíka prípravku (A) oxid horečnatý + magnézium glycerofosfát v porovnaní s jednou tabletou (196 mg elementárneho horčíka). Podobne ako vo fáze A, ani tu sa nezistil žiadny rozdiel vo vylučovaní horčíka močom. V obidvoch fázach autori nezistili žiadne významné rozdiely u mužov a žien.

DISKUSIA K ŠTÚDII

Primárnym cieľom predloženej štúdie bolo zistiť prediktívnu hodnotu testov in vitro na bio­logickú dostupnosť magnézia a overiť ju testovaním in vivo. Na tieto účely sa použilo 15 vzoriek rôznych komerčne dostupných prípravkov s obsahom horčíka. In vitro sa použila technológia SHIME® simulujúca ľudský gastrointestinálny trakt, a disolučné metódy, ktoré relatívne jednoducho vypovedajú o rozpustnosti chemickej zlúčeniny. Štúdia preukázala vzájomnú koreláciu medzi obidvomi metódami in vitro a tiež medzi testovaním in vitro a in vivo. Autori sa preto domnievajú, že výsledky testovania in vitro je možné považovať za prediktory bio­logickej dostupnosti v podmienkach in vivo.
Aj keď vstrebávanie horčíka v organizme závisí od mnohých faktorov, rozhodujúcim je typ nosiča dvojmocných katiónov horčíka. Jeho chemický charakter determinuje rozpustnosť a uvoľnenie Mg2+ pre procesy absorpcie v črevnom trakte, čo je nevyhnutné pre účinnú suplementáciu, najmä pokiaľ ide o liečbu. Štúdia preukázala, že existujú rozdiely v bio­logickej dostupnosti nielen medzi anorganickými a organickými zlúčeninami horčíka, ale aj medzi jednotlivými typmi organických zlúčenín horčíka. Ani vysoké množstvo elementárneho Mg2+, typické pre ťažko rozpustné anorganické zlúčeniny, pravdepodobne nezlepší jeho bio­logickú dostupnosť, čo preukázala aj predložená štúdia. Autori štúdie navyše upozorňujú, že obsah elementárneho Mg2+ v jednotlivej dávke niektorých komerčne dostupných prípravkov dokonca prekračuje tzv. Tolerable Upper Intake Level (UL), teda najvyššiu dávku, pri ktorej sa neočakáva nežiaduci vplyv na zdravie. Tá je pri horčíku v USA stanovená na 350 mg denne a v Európe na 250 mg denne.
Môžeme teda konštatovať, že na dosiahnutie vysokej biologickej dostupnosti magnézia, by prípravok mal obsahovať takú organickú zlúčeninu, ktorá je schopná z jednotlivej dávky rýchlo a úplne uvoľniť dvojmocné katióny Mg2+ v mieste ich vstrebávania (v čreve), aby sa v maximálnej miere absorbovali a aby nevstrebané množstvo Mg2+ bolo čo najmenšie.

ZÁVER A ODPORÚČANIE PRE PRAX

Literatúra

1. Küçüktürkmen B, Bozkır A. Chapter 10 – A new approach for drug targeting to the central nervous system: lipid nanoparticles. Nanoarchitectonics in Biomedicine 2019: 335–369. [on-line]. Dostupné na: https: //www.sciencedirect.com/science/article/pii/B9780128162002000141.
2. Vachulová A, Vašková A. Magnézium, jeho fyziológia a možnosti substitúcie. Súč Klin Pr 2017; 2: 10–16.
3. de Baaij JH, Hoenderop JG, Bindels RJ. Magnesium in man: implications for health and disease. Physiol Rev 2015; 95 (1): 1–46. doi: 10.1152/physrev.00012.2014.
4. Swaminathan R. Magnesium metabolism and its disorders. Clin Biochem Rev 2003; 24 (2): 47–66.
5. Ranade VV, Somberg JC. Bioavailability and pharmacokinetics of magnesium after administration of magnesium salts to humans. Am J Ther 2001; 8 (5): 345–357. doi: 10.1097/00045391-200109000-00008.
6. Saris NE, Mervaala E, Karppanen H et al. Magnesium. An update on physiological, clinical and analytical aspects. Clin Chim Acta 2000; 294 (1–2): 1–26. doi: 10.1016/s0009-8981 (99) 00258-2.
7. Zadák Z, Tichá A, Hyšpler R. Suplementace horčíku – farmakologické mechanismy, metody podání a pasti. Klin Farmakol Farm 2017; 31 (3): 16–18.
8. EFSA, Panel on Dietetic Products, Nutrition and Allergies. Scientific opinion on dietary reference values for magnesium. EFSA Journal 2015; 13 (7): 4186. doi: 10.2903/j.efsa.2015.4186.
9. Costello RB, Elin RJ, Rosanoff A et al. Perspective: the case for an evidence-based reference interval for serum magnesium: the time has come. Adv Nutr 2016; 7 (6): 977–993. doi: 10.3945/an.116.012765.
10. Rylander R. Bioavailability of magnesium salts – a review. J Pharm Nutr Sci 2014; 4: 57–59. doi: 10.6000/1927-5951.2014.04.01.8.
11. Kappeler D, Heimbeck I, Herpich C et al. Higher bio­availability of magnesium citrate as compared to magnesium oxide shown by evaluation of urinary excretion and serum levels after single-dose administration in a randomized cross-over study. BMC Nutrition 2017; 3: 7. doi: 10.1186/s40795-016-0121-3.
12. Mináriková D, Grofík M, Stanko P et al. Magnézium v praxi lekárnika. Súč Klin Pr 2020; 2: 5–17.
13. National Center for Biotechnology Information, PubChem Compound Summary for CID 967, Orotic acid. 2021. [on-line]. Dostupné na: https: //pubchem.ncbi.nlm.nih.gov/compound/967#section=Computed-Properties.
14. Blancquaert L, Vervaet C, Derawe W. Predicting and testing bio­availability of magnesium supplements. Nutrients 2019; 11 (7): 1663. doi: 10.3390/nu11071663.
15. Van de Wiele T, Van den Abbeele P, Ossieur Wet al. The Simulator of the Human Intestinal Microbial Ecosystem (SHIME). In Impact of Food Bioactives on Gut Health; Springer: Basel 2015: 305–317. doi: 10.1007/978-3-319-16104-4_27.
16. Mackie A, Bajka B, Rigby N. Roles for dietary fibre in the upper GI tract: the importance of viscosity. Food Res Int 2016; 88: 234–238.
17. Seelig MS. Interrelationship of magnesium and estrogen in cardiovascular and bone disorders, eclampsia, migraine and premenstrual syndrome. J Am Coll Nutr 1993; 12 (4): 442–458. doi: 10.1080//07315724.1993.10718335.
18. Schuchardt JP, Hahn A. Intestinal absorption and factors influencing bio­availability of magnesium – an update. Curr Nutr Food Sci 2017; 13 (4): 260–278. doi: 10.2174/1573401313666170427162740.

Autori článku nedeklarovali konflikt záujmov s výnimkou nasledujúcich skutočností: • D. Mináriková: prednášajúci Wörwag Pharma Slovensko s. r. o. • M. Cibulka: participácia na klinických štúdiách/firemnom grante spoločnosti NuOmix Research, k.s., prednášajúci pre spoločnosť Wörwag Pharma Slovensko s. r. o.

PharmDr. Veronika Šimunková, PhD.1
doc. PharmDr. Daniela Mináriková, PhD., MSc.2
MUDr. Michal Cibulka, PhD.3
PharmDr. Miroslava Špaglová PhD.1

1 Univerzita Komenského v Bratislave, Farmaceutická fakulta, Katedra galenickej farmácie
2 Univerzita Komenského v Bratislave, Farmaceutická fakulta, Katedra organizácie a riadenia farmácie
3 BioMed – Martinské centrum pre biomedicínu, JLF UK v Martine

simunkova@fpharm.uniba.sk

 

SKP 2021-01_simunkova (1).pdf (773 KiB)