Diabetes mellitus a predsieňová fibrilácia
Súč Klin Pr 2020; 1: 17–22
prof. MUDr. Ján Murín, CSc., doc. MUDr. Jozef Bulas, CSc., prof. MUDr. Martin Wawruch, PhD.
Súhrn
Predsieňová fibrilácia je najčastejšou arytmiou v klinickej praxi s vážnymi dôsledkami pre pacienta, nakoľko podporuje vývoj srdcového zlyhávania, výskyt cievnych mozgových príhod a zvyšuje i inú kardiovaskulárnu morbiditu a mortalitu. Diabetes mellitus je podľa epidemiologických štúdií nezávislým rizikovým faktorom vývoja predsieňovej fibrilácie. V patogenéze vývoja predsieňovej fibrilácie u diabetikov sa uplatňujú: štrukturálna a elektrická remodelácia v srdci, autonómna nervová remodelácia, inflammácia v predsieňach spolu so zvýšeným oxidatívnym stresom a sú podklady aj o tom, že glykemické fluktuácie tu hrajú úlohu. Samotný diabetes je tiež významným rizikovým faktorom kardiovaskulárnej morbidity a mortality. Osobitne dôležité pre prognózu diabetikov s predsieňovou fibriláciou je prevencia ischemických cievnych mozgových príhod, nakoľko diabetes podporuje aj vývoj „protrombotického stavu“. Liečba DOAC (direct oral anticoagulants) je tu preto osobitne dôležitá z hľadiska účinnosti aj bezpečnosti liečby.
Kľúčové slová
diabetes mellitus – predsieňová fibrilácia – kardiovaskulárne príhody – cievne mozgové príhody – antikoagulačná liečba
Summary
Diabetes mellitus and atrial fibrillation. Atrial fibrillation is the most frequent arrhythmia in clinical practice, with serious consequences for the patient as it contributes to the development of heart failure and stroke incidence and it increases cardiovascular morbidity and mortality. Diabetes mellitus is, according to epidemiological studies, an independent risk factor for the development of atrial fibrillation. We consider the presence of structural and electrical remodelling of the heart, autonomous nerve remodelling, atrial inflammation and oxidative stress in the pathogenesis of atrial fibrillation development, but glycaemic fluctuations are important too. Diabetes is also an important risk factor for cardiovascular morbidity and mortality. The prevention of ischaemic stroke is very important for the prognosis of diabetic patients with atrial fibrillation, as the diabetic state also contributes to the ‘prothrombotic state’. DOAC (direct oral anticoagulant) treatment is therefore very important here (safe and effective).
Key words
diabetes mellitus – atrial fibrillation – cardiovascular events – stroke – anticoagulation treatment
ÚVOD
Diabetes mellitus (DM) je veľmi častým ochorením v klinickej praxi i v epidemiologických prehľadoch a má pre pacienta veľmi vážne dôsledky. Osobitne sa to týka DM 2. typu, ktorý v klinickej praxi prevažuje, a vo väčšine krajín EÚ aj na Slovensku sa ochorenie dotýka asi 10 % občanov [1]. DM je súčasne významným a silným kardiovaskulárnym (KV) rizikovým faktorom (RF) či KV ochorením, nakoľko zvyšuje výskyt KV príhod i KV mortalitu [2].
V tejto práci sa chceme sústrediť na vzťah medzi diabetom a predsieňovou fibriláciou (PF), ktorá je najčastejšou arytmiou v klinickej praxi. Predpokladá sa na základe epidemiologických údajov, že v najbližších troch dekádach sa výskyt PF zdvojnásobí [3], a keďže to nie je „benígna arytmia“ a keďže DM jej výskyt podporuje [4], tak je dobré si tieto ich vzájomné vzťahy pripomenúť.
EPIDEMIOLOGICKÉ PREPOJENIE
Mnohé epidemiologické štúdie preukázali, že dm je nezávislým rf vývoja pf. Framinghamská štúdia bola prvou dlhodobou prospektívnou štúdiou, ktorá preukázala zvýšené riziko vývoja pf u diabetikov (oproti nediabetikom) [6]. V malej (počtom diabetikov) štúdii (311 diabetikov) riziko vývoja PF počas sledovania stúpalo o 3 % každým rokom sledovania a vyššie hladiny glykémie tiež zvyšovali výskyt PF (RR 1,14 per 1 % vzostup HBA1C) [7].V klinickej štúdii ADVANCE (Action in Diabetes and Vascular Disease: Preterax and Diamicron – MR Controlled Evaluation) mali diabetici s PF zvýšené riziko pre výskyt koronárnych príhod, cievnych mozgových príhod, srdcového zlyhávania, KV mortality a celkovej mortality oproti diabetikom bez PF [8]. Podobne v klinickej štúdii ORBIT-AF (Outcomes Registery for Better Informed Treatment of Atrial Fibrillation) mali diabetici s PF významne častejšie hospitalizácie, KV mortalitu a celkovú mortalitu, viac symptómov ochorenia a horšiu kvalitu života ako diabetici bez PF [4].
PATOGENÉZA PREPOJENIA DIABETU S PREDSIEŇOVOU FIBRILÁCIOU
Zhrnutie patogenézy je v tab. 1 a prejdime k týmto patogenetickým činiteľom [9]:
a) Štrukturálna remodelácia – je hlavným substrátom pre vznik PF u diabetikov – konkrétne ide o atriálnu fibrózu a dilatáciu [10]. Fibrózu podporujú viaceré faktory, ako oxidatívny stres, zápal, zvýšená produkcia AGEs (Advanced Glycated End-products) a zvýšená expresia rastových faktorov (TGF-beta, t. j. transforming growth factor – beta) [11]. Aj aktivácia RAAS (renín-angiotensin-aldosteron systému) podporuje fibrózu (osobitne aldosterón). Výrazná myokardiálna fibróza a stuhnutie vedú k diastolickej dysfunkcii, ktorá predisponuje k abnormálnemu ventrikulárnemu plneniu, preto dilatácia ľavej predsiene – so vznikom PF [12].
b) Elektrická remodelácia – animálne práce preukázali, že DM asociuje so zvýšenou disperziou predsieňovej efektívnej refraktérnej periódy a s predĺženým trvaním akčného potenciálu, čo podporuje zvýšenú náchylnosť k vzniku PF [13].
c) Elektro-mechanická remodelácia – DM ovplyvňuje predsieňové excitačno-kontrakčné prepojenie, a animálne experimenty (zajac) tu našli asociáciu s nárastom predsieňovej fibrózy, s predĺžením interatriálneho vedenia a s nárastom indukovateľnosti PF [14]. Isté štúdie preukázali, že elektro-mechanická remodelácia je nezávislým prediktorom vzniku PF [15,16].
d) Autonómna remodelácia – kardiálna autonómna neuropatia je známou komplikáciou diabetu (parasympatická denervácia, neregulovaná sympatická aktivita s následnou sympatickou denerváciou) a prispieva k vývoju PF [17]. U diabetikov zisťujeme významne redukovanú variabilitu srdcovej frekvencie, čo je práve spoľahlivý marker autonómnej dysfunkcie [18].
e) Oxidatívny stres a zápal – sú to kľúčové mediátory proarytmickej predsieňovej remodelácie u diabetikov a reaktívne kyslíkové radikály zvýšene produkujú poruchy mitochondriálneho metabolizmu [19]. Podporuje to i znížená expresia enzýmov (super-oxid dizmutáza, glutation peroxidáza), ktoré normálne degradujú voľné kyslíkové radikály [20]. Spomínané radikály aktivujú nukleárny faktor kappa B a ten podporuje vývoj predsieňovej fibrózy zvýšenou expresiou TGF beta a TNF alfa rastových faktorov a tiež spomaľovanie vedenia vzruchov (poklesom expresie sodíkového kanálu SCN5A) – a to sú substráty vývoja PF [20,21]. U diabetikov tieto zmeny signalizuje vzostup CRP, TNF alfa a IL-6 v sére [21].
f) Glykemické fluktuácie – chronická hyperglykémia je tiež kľúčovým mediátorom predsieňovej remodelácie a vývoja PF a je pravdepodobné, že fluktuácie glykémie (hlavne hypoglykemické epizódy) aktivujú sympatický nervový systém so skrátením refraktérnej periódy a podporou vývoja PF [22–24]. Nedávna štúdia preukázala, že dlhodobá glykemická variabilita významne asociuje so vznikom PF [23].
LIEČEBNÝ PRÍSTUP K DIABETIKOM S PREDSIEŇOVOU FIBRILÁCIOU
Úprava glykémie
Viaceré orálne antidiabetiká redukujú predsieňovú remodeláciu a znižujú riziko vývoja PF:
a) Metformín sem jednoznačne patrí, napr. preukázané v klinickom sledovaní u diabetikov i so zohľadnením komorbidít a inej liečby pacientov – RR 0,81 významné [25]. In vitro experimenty s predsieňovými myocytmi zistili, že metformín redukuje tachykardiou indukovanú myolýzu a oxidatívny stres [9].
b) Tiazolidín-dióny (TZD) tiež redukujú riziko vývoja PF u diabetikov. Veľká (počtom) štúdia preukázala, že TZD redukujú riziko vzniku PF s RR 0,69, významne [26], a meta-analýza preukázala, že TZD redukujú vývoj PF o 27 % (oproti kontrolnej, inak liečenej podskupine) [27]. Tieto antidiabetiká (nie však rosiglitazon) redukujú vývoj predsieňovej fibriózy, a preto aj výskyt PF [28].
c) Sulfonylureové antidiabetiká (najčastejšie používané v liečebnej praxi diabetikov) nevedia ovplyvniť riziko vývoja PF, pravdepodobne preto, že zvýšujú riziko (asi 4,5násobne) výskytu závažnej hypoglykémie (oproti metformínu) – a tá aktivuje sympatický nervový systém [29,30].
d) Inzulín tiež vyvoláva hypoglykémie a zvyšuje incidenciu PF (štúdia v porovnaní s neinzulínovu liečbou diabetikov preukázala RR 1,19, rozdiel významný) [31]. Ale vo veľkej štúdii ORIGIN (Outcome Reduction with Initial Glargine Intervention), kde bolo > 12 000 diabetikov (aj prediabetikov) liečba inzulínom vs. osoby bez tejto liečby, neviedla k nárastu výskytu PF [32].
e) Dipeptidyl-peptidáza-4 inhibítory (DPP-4 i.) sú novšie antidiabetiká s možnými KV protektívnymi vlastnosťami. V nedávnej štúdii ich liečba asociovala s nížším rizikom výskytu PF (oproti inak liečeným pacientom) [33]. V ďalších veľkých klinických štúdiách (EXAMINE-Cardiovascular Outcomes Study of Alogliptin in Patient with type 2 diabetes and Acute coronary syndrome; SAVOR-TIMI-does saxagliptin reduce the risk of cardiovascular events when used alone or added to other diabetes medications; CARMELINA – cardiovascular and renal microvascular outcome study with linagliptin in patienst with type 2 diabetes mellitus) nepreukázali DPP-4 i. redukciu výskytu PF [34–36].
f) Glukagon-like peptid-1 receptorový agonista (GLP-1 RA) sú novou skupinou antidiabetík a redukujú (štúdie) výskyt KV príhod u diabetikov [37]. Nedávna metaanalýza viacerých štúdií s GLP-1 RA však nepreukázala redukciu výskytu PF (RR 0,87; nevýznamne) [38].
g) Sodikovo-glukózové inhibítory kotransportéra 2 (SGLT2 i.) tiež redukujú KV príhody a rehospitalizácie pre srdcové zlyhávanie [37]. Ale nedávna metaanalýza klinických štúdií nepreukázala štatisticky významný pokles výskytu PF touto liečbou (RR síce 0,61, ale štatisticky nevýznamné) [39]. Nepreukázali to ani veľké klinické štúdie (EMPA-REG OUTCOME – Empagliflozin cardiovascular Outcome Event trial in type 2 diabetes mellitus patients; CANVAS – Canagliflozín cardiovascular assessment study a DECLARE – dapagliflozin effect on cardiovascular events) [40–42].
Prevencia cievnej mozgovej príhody
Diabetes je známym rizikovým faktorom výskytu tromboembolických príhod u pacientov s PF, ktorá zvyšuje RR výskytu cievnej mozgovej príhody (CMP) o 70 % (RR 1,70) [43].
Štúdia preukázala, že trvanie diabetu > 3 roky je nezávislým prediktorom ischemickej CMP u pacientov s PF [44]. A iná štúdia preukázala, že diabetici s potrebou inzulínovej liečby majú asi 2,5násobne vyššie riziko pre výskyt CMP (pri súčasnej PF) ako diabetici bez potreby inzulínovej liečby [45].
Diabetici mávajú zmeny v primárnej (agregácia trombocytov, vaskulárne funkcie) i v sekundárnej (koagulácia, fibrinolýza) hemostáze. Z toho vyplýva hyperkoagulabilný a protrombotický stav [46]. Dnešné antitrombotické liečebné prístupy sú účinné v primárnej i v sekundárnej prevencii aterotrombotických i tromboembolických príhod aj u diabetikov [47].
V nedávnych rokoch boli priame orálne antikoagulanciá (direct oral anticoagulants – DOAC) extenzívne prešetrované (veľké štúdie vo fázach III a IV), mali mnoho pacientov s mnohými bežnými (a častými) KV ochoreniami ako pri PF, ischemickej chorobe srdca (ICHS), periférnom arteriálnom ochorení, pri venóznom tromboembolizme či pri akútnom koronárnom syndróme s liečbou perkutánnou koronárnou intervenciou [48]. Väčšina týchto štúdií zahrnula nezanedbateľnú podskupinu diabetikov – 23 % (štúdia RE-LY s dabigatranom), 25 % (štúdia ARISTOTLE s apixabanom), 36 % (štúdia ENGAGE AF-TIMI s edoxabanom) a 40 % (štúdia ROCKET AF s rivaroxabanom) [49–52]. Analýza charakteristík zahrnutých pacientov preukázala v spomenutých štúdiách, že diabetici majú viac komorbidít a vyššie riziko tromboembolických príhod než nediabetici [53–55]. Riziko význame klesá liečbou DOAC bez významnej interakcie voči „diabetickému stavu“. Tiež sa preukázalo, že riziko krvácania je u DOAC vs. warfarín u diabetikov značne nižšie (tab. 2) [56]. Metaanalýza (18 143 diabetikov a 40 454 nediabetikov) preukázala, že DOAC v porovnaní s warfarínom podobne redukovali systémové embolizácie u diabetikov (RR 0,80, S) a u nediabetikov (RR 0,83, S) [57]. Významnou výhodou DOAC oproti warfarínu je predikovateľná farmakokinetika a farmakodynamika DOAC (menej interakcií s liekmi a stravou) [58].
Antiarytmická liečba
Animálne štúdie preukázali u diabetických zvierat nižšiu antiarytmickú účinnosť antiarytmík [59). U ľudí štúdie s antiarytmikami u diabetikov v prevencii či v liečbe PF neboli realizované – ale diabetici sú asi zraniteľnejší pre výskyt nežiaducich príhod pri tejto liečbe v dôsledku prítomnosti tichej formy ICHS, srdcového zlyhávania a chronickej obličkovej choroby a diabetici často trpia predĺžením intervalu QTc [60,61].
Kardioverzia
Viaceré štúdie preukázali nižšiu účinnosť kardioverzie u diabetikov pri PF. Jedna z nich preukázala (oproti nediabetikom) nižšiu účinnosť (RR 0,37) okamžitej kardioverzie a nižšie udržanie (časovo) sínusového rytmu (RR 0,40) pri kontrole súboru pacientov po dobu (medián) 75 dní [62].
Katétrová ablácia u predsieňovej fibrilácie
Obvykle zákrok je indikovaný pacientovi so symptomatickou a refrakternou (liečba antiarytmická) formou PF [63]. Nedávna metaanalýza 15 štúdií (1 464 pacientov s DM a ďalší veľký podsúbor nediabetikov) preukázala u diabetikov vyšší výskyt rekurencie PF po ablácii [64].
ČO POVEDAŤ NA ZÁVER, ČI AKÉ JE TU POSOLSTVO PRE KLINICKÚ PRAX
Obe ochorenia, t. j. diabetes i PF, ohromne vo výskyte stúpajú a obe ochorenia zvyšujú KV morbiditu i mortalitu. Ich vzájomné vzťahy sú veľmi zložité. Ďalšie štúdie a sledovania by mali odhaliť optimálny alebo tzv. najlepší liečebný prístup – hlavne aká antidiabetická liečba bráni vývoju PF, aká je najlepšia medikamentózna prevencia PF, výskytu CMP a ako brániť liečbou návrat PF po úspešnej katétrovej ablácii.
Práca bola podporená grantom VEGA 1/0112/17 a grantom VEGA1/0807/18
Literatúra
1. Mokáň M, Galajda P, Prídavková D et al. Prevalence of diabetes mellitus and metabolic syndrome in Slovakia. Diab Res Clin Pract 2008; 81 (2): 238–242. doi: 10.1016/j.diabres.2008.04.002.
2. Benjamin EJ, Muntner P, Alonso A et al. Heart disease and stroke statistics – 2019 update: a report from the American Heart Association. Circulation 2019; 139 (10): 56–528. doi: 10.1161/CIR.0000000000000659.
3. Colilla S, Crow A, Petkun W et al. Estimates of current and future incidencie and prevalence of atrial fibrillation in the U.S. adult population. Am J Cardiol 2013; 112 (8): 1142–1147. doi: 10.1016/j.amjcard.2013.05.063.
4. Echoufffo-Tcheugui JB, Shrader P, Thomas L et al. Care pattents and outcomes in atrial fibrillation patients with and without diabetes: ORBIT-AF Registry. J Am Coll Cardiol 2017; 70 (11): 1325–1335. doi: 10.1016/j.jacc.2017.07.755.
5. Benjamin EJ, Levy D, Vaziri SM et al. Independent risk factors for atrial fibrillation in a population-based cohort: the Framingham Heart study. JAMA 1994; 271 (11): 840–844.
6. Huxley RR, Filion KB, Konety S et al. Metaanalysis of cohort and case-control studies of type 2 diabetes mellitus and risk of atrial fibrillation. Am J Cardiol 2011; 108 (1): 56–62. doi: 10.1016/j.amjcard.2011.03.004.
7. Dublin S, Glazer NL, Smith NL et al. Diabetes mellitus, glycemic control, and risk of atrial fibrillation. J Gen Intern Med 2010; 25 (8): 853–858. doi: 10.1007/s11606-010-1340-y.
8. Du X, Ninomiya T, De Galan B et al. risk of cardiovascular events and effects of routine blood pressure lowering among patients with type 2 diabetes and atrial fibrillation: results of the ADVANCE study. Eur Heart J 2009; 30 (9): 1128–1135. doi: 10.1093/eurheartj/ehp055.
9. Wang A, Green JB, Halperin JL et al. Atrial fibrillation and diabetes mellitus: JACC review topic of the week. J Am Coll Cardiol 2019; 74 (8): 1107–1115.
10. Russo I, Frangogiannis NG. Diabetes-associated cardiac fibrosis: cellular effectors, molecular mechanisms and therapeutic opportunities. J Mol Cell Cardiol 2016; 90: 84–93. doi: 10.1016/j.yjmcc.2015.12.011.
11. Kato T, Yamashita T, Sekiguchi A et al. AGEs-RAGE system mediates atrial structural remodeling in the diabetic rat. J Cardiovasc Electrophysiol 2008; 19 (4): 415–420. doi: 10.1111/j.1540-8167.2007.01037.x.
12. Tiwari S, Schirmer H, Jacobsen BK et al. Association between diastolic dysfunction and future atrial fibrillation in the TromsǿStudy from 1994 to 2010. Heart 2015; 101 (16): 1302–1308. doi: 10.1136/heartjnl-2015-307438.
13. Watanabe M, Yokoshiki H, Mitsuyama H et al. Conduction and refractory disorders in the diabetic atrium. Am J Phyisol Heart Circ Physiol 2012; 303 (1): H86–H95. doi: 10.1152/ajpheart.00010.2012.
14. Fu H, Liu C, Li J et al. Impaired atrial electromechanical function and atrial fibrillation promotion in alloxan-induced diabetic rabbits. Cardiol J 2013; 20 (1): 59–67. doi: 10.5603/CJ.2013.0010.
15. Demir K, Avbci A, Kaya Z et al. Assessment of atrial electromechanical delay and P-wave dispersion in patients with type 2 diabetes mellitus. J Cardiol 2016; 67 (4): 378–383. doi: 10.1016/j.jjcc.2015.06.003.
16. De Vos CB, Weijs B, Crijins HJGM et al. Atrial tis-sue Doppler imaging for prediction of newonset atrial fibrillation. Heart 2009; 95 (10): 835–840. doi: 10.1136/hrt.2008.148528.
17. Kuehl M, Stevens MJ, Cardiovascular autonomic neuropathies as complications of diabets mellitus. Nat Rev Endocrinol 2012; 8 (7): 405–416. doi: 10.1038/nrendo.2012.21.
18. Benichou T, Pereira B, Mermillod M et al. Heart rate variability in type 2 diabetes mellitus: a systematic review and meta-analysis. PloS One 2018; 13 (4): e0195166. doi: 10.1371/journal.pone.0195166.
19. Anderson EJ, Kypson AP, Rodriguez E et al. Substrate–specific derangements in mitochondrial metabolism and redox balance in the atrium of the type 2 diabetic human heart. J Am Coll Cardiol 2009; 54 (20): 1891–1898. doi: 10.1016/j.jacc.2009.07.031.
20. Ziolo MT, Mohler PJ, Defining the role of oxidative stress in atrial fibrillation and diabetes. J Cardiovasc Electrophysiol 2015; 26 (2): 223–225. doi: 10.1111/jce.12560.
21. Faria A, Persaud SJ. Cardiac oxidative stress in diabetes: mechanisms and therapeutic potential. Pharmacol Ther 2017; 172: 50–62. doi: 10.1016/j.pharmthera.2016.11.013.
22. Liu C, Fu H, Li J et al. Hyperglycemia aggravates atrial interstitial fibrosis, ionic remodeling and vulnerability to atrial fibrillation in diabetic rabbits. Anadolu Kardiyol Dergisi 2012; 12 (7): 543–550. doi: 10.5152/akd.2012.188.
23. Gu J, Fan YQ, Zhang JF et al. Impact of long-term glycemic variability on development of atrial fibrillation in type 2 diabetic patients. Anatol J Cardiol 2017; 18 (6): 410–416. doi: 10.14744/AnatolJCardiol.2017.7938.
24. Ko SH, Park YM, Yun JS et al. Severe hypoglycemia is a risk factor for atrial fibrillation in type 2 diabetes mellitus: nationwide population-based cohort study. J Diabetes Complications 2018; 32 (2): 157–163. doi: 10.1016/j.jdiacomp.2017.09.009.
25. Chang SH, Wu LS, Chiou MJ et al. Association of metformin with lower atrial fibrillation risk among patients with type 2 diabetes mellitus: a population-based dynamic cohort and in vitro studies. Cardiovasc Diabetol 2014; 13: 123. doi: 10.1186/s12933-014-0123-x.
26. Chao TF, Leu HB, Huang CC et al. Thiazolidinediones can prevent new onset atrial fibrillation in patients with non-insulin dependent diabetes. Int J Cardiol 2012; 156 (2): 199–202. doi: 10.1016/j.ijcard.2011.08.081.
27. Zhang Z, Zhang X, Korantzopoulos P et al. Thiazolidinedione use and atrial fisbrillation in diabetic patients: a meta-analysis. BMC Cardiovasc Disord 2017; 17 (1): 96. doi: 10.1186/s12872-017-0531-4.
28. Kume O, Takahashi N, Wakisaka O et al. Piogitazone attenuates inflammatory atrial fibrosis and vulnerability to atrial fibrillation induced by pressure overload in rats. Heart Rhythm 2011; 8 (2): 278–285. doi: 10.1016/j.hrthm.2010.10.029.
29. Chen HY, Yang FY, Jong GP et al. Antihyperglycemic drugs use and new-onset atrial fibrillation in elderly patients. Eur J Clin Invest 2017; 47 (5): 388–393. doi: 10.1111/eci.12754.
30. Yu O, Azoulay L, Yin H et al. Sulfonylureas as initial treatment for type 2 diabetes and the risk of severe hypoglycemia. Am J Med 2018; 131 (3): 317.e11–317.e22. doi: 10.1016/j.amjmed.2017.09. 044.
31. Liou YS, Yang FY, Chen HY et al. Antihyperglycemic drugs use and new-onset atrial fibrillation: a population-based nested case control study. PloS One 2018; 13 (8): e0197245. doi: 10.1371/journal.pone.0197245.
32. Gerstein H, Bosch J, Dagenais G et al. Basal insulin and cardiovascular and other outcomes in dysglycemia. N Engl J Med 2012; 367 (4): 319–328. doi: 10.1056/NEJMoa1203858.
33. Chang CY, Yeh YH, Chan YH et al. Dipeptidyl peptidase-4 inhibitor decreases the risk of atrial fibrillation in patients with type 2 diabetes: a nationwide cohort study in Taiwan. Cardiovasc Diabetol 2017; 16 (1): 159. doi: 10.1186/s12933-017-0640-5.
34. White WB, Cannon CP, Heller SR et al. EXAMINE: alogliptin after acute coronary syndrome in patients with type 2 diabetes. N Engl J Med 2013; 369 (14): 1327–1335. doi: 10.1056/NEJMoa1305889.
35. Scirica BM, Bhatt DL, Braunwald E et al. Saxagliptin and cardiovascular outcomes in patients with type 2 diabetes mellitus. SAVOR-TIMI Trial. N Engl J Med 2013; 369 (14): 1317–1326. doi: 10.1056/NEJMoa1307684.
36. Rosenstock J, Perkovic V, Johansen OE et al. Effect of linagliptin vs placebo on major cardiovascular events in adults with type 2 diabetes and high cardiovascular and renal risk. JAMA 2019; 321 (1): 69–79. doi: 10.1001/jama.2018.18269.
37. Newman JD, Vani AK, Aleman JO et al. The changing landscape of diabetes therapy for cardiovascular risk reduction: JACC State-of-the Art Review. J Am Coll Cardiol 2018; 72 (15): 1856–1869. doi: 10.1016/j.jacc.2018.07.071.
38. Monami M, Nireu B, Scatena A et al. Glucagon-like peptide-1 receptor agonists and atrial fibrillation: a systematic review and metaanalysis of randomised controlled trials. J Endocrinol Invest 2017; 40 (11): 1251–1258. doi: 10.1007/s40618-017-0698-7.
39. Usman MS, Siddiqi TJ, Memon MM et al. Sodium-glucose co-transporter 2 inhibitors and cardiovascular outcomes: a systematic review and meta-analysis. Eur J Prev Cardiol 2018; 25 (5): 495–502. doi: 10.1177/2047487318755531.
40. Zinman B, Wanner C, Lachin JM et al. Empagliflozin, cardiovascular outcomes and mortality in type 2 diabetes. N Engl J Med 2015; 373 (22): 2117–2128. doi: 10.1056/NEJMoa1504720.
41. Neal B, Perkovis V, Malhaffey KW et al. Canagliflozin and cardiovascular and renal events in type 2 diabetes. N Engl J Med 2017; 377 (7): 644–657. doi: 10.1056/NEJMoa1611925.
42. Wiviott SD, Raz I, Bonaca MP et al. Dapagliflozin and cardiovascular outcomes in type 2 diabetes. N Engl J Med 2019; 380 (4): 347–357. doi: 10.1056/NEJMoa1812389.
43. Itzhaki Ben Zadok O, Eisen A. Use of non-vitamin K oral anticoagulants in people with atrial fibrillation and diabetes mellitus. Diabet Med 2018; 35 (5): 548–556. doi: 10.1111/dme.13600.
44. Ashburner JM, Go AS, Chang Y et al. Effect of diabetes and glycemic control on ischemic stroke risk in AF patients ATRIA study. J Am Coll Cardiol 2016; 67 (3): 239–247. doi: 10.1016/j.jacc.2015.10.080.
45. Patti G, Lucerna M, Cavallari I et al. Insulin-requiring versus noninsulin-requiring diabetes and thromboembolic risk in patients with atrial fibrillation: PREFFER in AF. J Am Coll Cardiol 2017; 69 (4): 409–419. doi: 10.1016/j.jacc.2016.10.069.
46. Pomero F, Di Minno MN, Fenoglio L et al. Is diabetes a hypercoagulable state? A critical appraisal. Acta Diabetol 2015; 52 (6): 1007–1016. doi: 10.1007/s00592-015-0746-8.
47. Cavender MA, Steg PG, Smith Sc Jr et al. REACH Registry Investigators. Impact of diabetes mellitus on hospitalization for heart failure, cardiovascular events, and death: outcomes at 4 years from the reduction of atherothrombosis for continned health (REACH) registry. Circulation 2015; 132 (10): 923–931. doi: 10.1161/CIRCULATIONAHA.114.0 14796.
48. De Caterina R, Ageno W, Agnelli G et al. The non-vitamin K antagonist oral anticoagulants in heart disease: section V-special situations. Thromb Haemost 2019; 119 (1): 14–38. doi: 10.1055/s-0038-1675816.
49. Connollly SJ, Ezekowitz MD, Yusuf S et al. Dabigatran versus warfarin in patients with atrial fibrillation. N Engl J Med 2009; 361 (12): 1139–1151. doi: 10.1056/NEJMoa0905561.
50. Granger CB, Alexander JH, McMurray JJ et al. Apixaban versus warfarin in patients with atrial fibrillation. N Engl J Med 2011; 365 (11): 981–992. doi: 10.1056/NEJMoa1107039.
51. Giugliano RP, Ruff CT, Braunwald E et al. Edoxaban versus warfarin in patients with atrial fibrillation. N Engl J Med 2013; 369 (22): 2093–2104. doi: 10.1056/NEJMoa1310907.
52. Patel MR, Mahaffey KW, Garg J et al. Rivaroxaban versus warfarin in nonvalvular atrial fibrillation. N Engl J Med 2011; 365 (10): 883–891. doi: 10.1056/NEJMoa1009638.
53. Bansilal S, Bloomgarden Z, Halperin JL et al. Efficacy and safety of rivaroxaban in patients with diabetes and nonvalvular atrial fibrillation: the Rivaroxaban Once-daily, Oral, Direct Factor Xa Inhibition Compared with Vitamin K Antagonism for Prevention of Stroke and Embolism Trial in Atrial Fibrillation (ROCKET AF Trial). Am Heart J 2015; 170 (4): 675–682.e8. doi: 10.1016/j.ahj.2015.07.006.
54. Brambatti M, Darius H, Oldgren J et al. Comparison of dabigatran versus warfarin in diabetic patients with atrial fibrillation: results from the RE-LY trial. Int J Cardiol 2015; 196: 127–131. doi: 10.1016/j.ijcard.2015.05.141.
55. Ezekowitz JA, Lewis BS, Lopes RD et al. Clinical outcomes of patients with diabetes and atrial fibrillation treated with apixaban: results from the ARISTOTLE trial. Eur Heart J Cardiovasc Pharmacother 2015; 1 (2): 86–94. doi: 10.1093/ehjcvp/ pvu024.
56. Patti G, Gioia G, Cavallari I et al. Safety and efficacy of non-vitamin K antagonist oral anticoagulants versus warfarin in diabetic patients with atrial fibrillation: a study-level meta-analysis of phase III randomized trials. Diabetes Metab Res Rev 2017; 33 (3). doi: 10.1002/dmrr.2876.
57. Patti G, Cavallari I, Andreotti F et al. Working Group on Thrombosis of the Italian Society of Cardiology. Prevention of atherothrombotic events in patients with diabetes mellitus: from antithrombotic therapies to new-generation glucose-lowering drugs. Nat Rev Cardiol 2019; 16 (2): 113–130. doi: 10.1038/s41569-018-0080-2.
58. Prisco D, Ageno W, Becattini et al. SIMI (Italian Society of Internal Medicine). FADOI (Federation of Associations of Hospital Doctors on Internal Medicine). SISET (Italian Society for the Study of Haemostasis and Thrombosis). Italian intersociety Consensus on DOAC use in internal medicine. Intern Emerg Med 2017; 12 (3): 387–406. doi: 10.1007/s11739-017-1628-6.
59. Ito I, Hayashi Y, Kawai Y et al. Diabetes mellitus reduces the antiarrhythmic effect of ion channel blockers. Anesth Analg 2006; 103 (3): 545–550. doi: 10.1213/01.ane.0000229709.29185.88.
60. Scirica BM. Prevalence, incidence, and implications of silent myocardial infarctions in patients with diabetes mellitus. Circulation 2013; 127 (9): 965–967. doi: 10.1161/CIRCULATIONAHA.113.001180.
61. Veglio M, Bruno G, Borra M et al. Prevalence of increased QT interval duration and dispersion in type 2 diabetic patients and its relationship with coronary heart disease: a population-based cohort. J Intern Med 2002; 251 (4): 317–324. doi: 10.1046/j.1365-2796.2002.00955.x.
62. Soran H, Banerjee M, Mohamad JB et al. Risk factors for failure of direct current cardioversion in patients with type 2 diabetes mellitus and atrial fibrillation. Biomed Res Int 2018; 2018: 5936180. doi: 10.1155/2018/5936180.
63. Kirchhof P, Benussi S, Kotecha D et al. 2016 ESC guidelines for the management of atrial fibrillation developed in collaboration with EACTS. Eur J Cardiothorac Surg 2016; 50 (5): e1–e88. doi: 10.1093/ejcts/ezw313.
64. Anselmino M, Matta M, D’Ascenzo F et al. Catheter ablation of atrial fibrillation in patients with diabetes mellitus: a systematic review and meta-analysis. Europace 2015; 17 (10): 1518–1525. doi: 10.1093/europace/euv214.
prof. MUDr. Ján Murín, CSc.1
doc. MUDr. Jozef Bulas, CSc.1
prof. MUDr. Martin Wawruch, PhD.2
1 I. interná klinika LF UK a UN Bratislava
2 Ústav farmakológie a klinickej farmakológie LF UK Bratislava
jan.murin@gmail.com